Pankáč a tatér z Vlčího města v Bratislavě se se svou kapelou RATS GET FAT před týdnem vrátil z turné po Malajsii a Indonésii, což nejsou úplně destinace, kam se domácí nebo bratrské kapely často dostanou. Nemohl jsem si proto nechat ujít pokec o tom, jak takové turné vypadalo. O koncertech v těchto krajích, o tetování i o nové desce jsem si povídal s Peterem.

Právě jste se vrátili z turné po Malajsii a Indonésii, zásadní otázka v čem to bylo jiné, než Vaše turné kdekoliv jinde?

No určite bolo iné práve tým, že to bolo naše prvé turné mimo Európu. Dosť sme sa tešili a zároveň obávali, keďže sme nevedeli, čo očakávať. Museli sme sa spoliehať na ľudí, ktorých sme nepoznali, zaplatit vopred letenky, dodávku a držať si palce, že všetko bude klapať. Samozrejme, sme mali dobré referencie na organizátorov a išli sme do toho po hlave. Inak sa to ani nedalo. (smiech)

A jak to dopadlo? Kdybys měl vypíchnout pět TOP věcí, které Vás na této cestě potkaly a pět největších problémů, které jste museli řešit, co by v takovém seznamu bylo?

Medzi top veci určite patrili reakcie kids na koncertoch. To, ako sa dokázali baviť, ich pohostinnosť, krásna krajina, ak teda nerátam špinavé predmestia, a výborné domáce kapely. Určite stojí za zmienku, že ma prekvapilo, ako funguje ich scéna a že si všetko riešia DIY. Všetci tam tlačia trička, nášivky, vydávaju kazety (na CD zabudnite a na gramofóny všetci šetria), ziny, robia obaly. Sú odkázaní si všetko riešiť sami a vďaka tomu tam undergroundová scéna funguje na dobrej úrovni a všetci sa medzi sebou poznajú.

Čo sa týka negatív tak sme si museli zvykať na ich štandard. Teda namiesto sprchy sa oblievate kýblikom s dažďovou vodou, namiesto toaleťáku mate zase len ten kýblik s vodou. Spávali sme po kluboch a u organizátorov, častokrát na starých matracoch a zemi, ale to nie je nič, čo by sme nezažili na európskom turné. Dosť veľký problém bol zohnať alkohol. (smiech) Všade bol dosť drahý a v Indonézii ho nepredávali prakticky vôbec. Náš tour manažér vždy len niekam zmizol a prišiel s krabicami piva a občas aj nejakého araku. Malajzia aj Indonézia sú totiž hlavne moslimské krajiny. To sa odrazilo aj na návštevnosti žien/dievčat na koncertoch. Vždy ich bolo len zopár, ale zase sa medzi nimi našla nejaká speváčka z lokálnej kapely alebo spoluorganizátorka akcie. No a to teplo a vlhko nás ničilo. Po koncerte sme žmýkali trička. 

Tedy punkvé koncerty bez piv? Je to tak, že tam všichni jsou Straight edge, nebo je to prostě dané dostupností a náboženstvím?

Asi za to môže najviac náboženstvo. Ale tento fakt tam asi dost pomohol SXE scéne. Samozrejme, že bola aj kopa napitých a dofetovaných punkáčov. Punk sa nepierdoli ani tam. (smiech) Idú si tam domáci alkohol, takzvaný Ciu, pred ktorým sme boli varovani, že spôsobuje dočasnu slepotu. Takže sme s poďakovaním odmietali.

Prorůstá náboženství nějak do hardcorové scény? Případně řeší se to nějak na hardcorové scéně nebo to, že je někdo hind, muslim, ateista nebo budhista se v Malajsii/Indonésii neřeší?
Sú v tomto asi rovnako postihnutí ako u nás na Slovensku. Od narodenia sú väčšinou moslimovia z rozhodnutia rodičov aj keď náboženstvo príliš nepraktizujú. Jeden mi to vysvetľoval, že sú true moslimovia a fake moslimovia. No veď ako u nás kresťania. Na scéne boli všetci len fejkoví moslimovia. Náboženské rozdieli som ich nevidel nejako riešiť, iba raz sme boli svedkami, ako sa taký alkopunkáč z jednej kapely v Indonézii sťažoval na Malajziu a mal nejaké “nacionalistické” reči. Hneď ďalšiu pesničku ale mali o antifašizme. Ja som sa nikdy v tych alkopunkáčoch nevyznal. (smiech)

Viac zarážajúce je, že tam existuje neonacistická scéna oslavujúca brown pride. Proste hajlujúci malajžania. Dokonca mali aj svoju kapelu Brown attack a chodievali robit problémy na punkové koncerty. Ich frontman vyzerá ako spevák z Exploited. Prišlo mi to dosť komické.

Tak mě napadá, tuším, že zpěvák z PISSCHRIST je Malajec. Mají PISSCHRIST v rámci Malajsie nějaké výsadní postavení?

Nejak som to nezaregistroval predtým, ale chalaniskaá nám tam raz pustili dokument, ktorý natočili Austrálčania o Malajzii, Indonézii a Singapure a tam bolo všetko. Prví priekopníci boli WARSORE, ktorí spáchali turné po týchto krajínách a ovplyvnili  tamojšiu scénu a takisto vyhecovali speváka z PISSCHRIST, aby sa šiel pozrieť do Austrálie a už tam zostal. V tom dokumente s nim bol rozhovor. Volalo sa to "The Other Option", ale mám obavy, či sa to vôbec nachádza celé niekde na nete.

The Other Option Documentary (OFFICIAL TRAILER) from D.I.Wireless on Vimeo.

Posílali jste mi z cesty nějaké fotky s lidmi v trikách domácích kapel. Jak se to proboha stane, že si někdo v Indonésii podomácku vyrobí triko české kapely?

No kapely a veľké labely tam moc tričká nedistribujú, takže si vyrábajú tričká kapiel, ktoré sa im páčia. A majú prehľad aj o českej alebo slovenskej scéne. Chalan, čo nám riešil turné v Malajzii, bol v Európe na turné so svojou kapelou a hrali aj v Prahe. Poznal sa s ľuďmi z Gattaci alebo Remeku. Svet je dnes menší, než si myslíme. Malajžania boli zase prekvapení, že som pre kamošov zo Slovenska zháňal tričko Rumah api (legendárny punkový klub v Kuala Lumpur).

Jak vás vlastně napadlo jet turné po těchto zemích? A s čím jste letěli? Jen nástroje a efekty?

Jasmínka, manželka Aďka z ABHORRENCE, je pôvodom z Malajzie. Raz sme len tak debatovali na koncerte na bratislavských garážach a zrazu z toho bol plán spraviť turné po juhovýchodnej Azii. Poznala tých správnych ľudí na scéne a už to šlo. Mali sme len gitary, efekty, bubeníci mali spoločné činely a dokonca sme zabudli zobrať rytmičák. Ale všetko sa poriešilo na mieste. Oni nemajú moc klasické kluby, ale veľa sa hráva v nahrávacích štúdiach, ktoré zároveň slúžia aj ako skúšobne. Jedinaá ich nevýhoda je, že počas koncertu sa tam teplota vyšplhá aj na 40 stupňov a zatvoria sa dvere a po koncerte vyzeráš, ako keby si prave vyšiel z bazéna.

Na dopravu jste měli dodávku nebo jste jezdili místní hromadnou?

V Malajzii sme jazdili hromadnou dopravou. To bol celkom hardcore, ale hromadná doprava je tam na lepšej úrovni ako u nás. Až na tú neznesiteľnú klímu. V Indonézii sa na hromadnú dopravu nedalo ale moc spoliehať a mali sme dodávku s vlastným šoférom. Doprava v Indonézii je šialená a nikto z nás by si tam nedovolil sadnúť za volant. Domáci sa na nas pozerali ako na veľké hviezdy, keď sme prišli v zánovnej dodávke.

Jaká byla nejzajímavější místa, kde jste hráli? Kolik lidí tak v průměru na hardcoré koncerty chodí?

Dosť zaujimavý bol koncert v Kuduse v Indonézii. Hrali sme na plavárni na takom veľkom pódiu a hc kids si tam dávali kung fu moshe a kopačky do hlavy a mali z toho ohromnú radosť. Ja som mal tiež, keď som sa z pódia šiel hodiť rovno do bazéna. V indonézskej Bogore sme hrali v takom zvláštnom priestore. Vyzeralo to ako staré trhovisko alebo náštupište so strechou. Všade naokolo bolo kopec odpadkov a smradu a vyzeralo to dosť zle, ale koncert super. Inak sme hrali v kluboch alebo spomínaných štúdiách. V kluboch sa nachádzalo veľa artworkov, zinov, politických odkazov a textov piesni napr. od CRASS a podobne. Fakt som bol nadmieru prekvapený.

To byla místa…. a jaké byly kapely. Mě před pár roky hodně překvapila Ukrajina, ale o tom, jak vypadá Malajská scéna, nemám skoro žádnou představu. Jeli s Vámi nějaké stálé kapely jako support nebo jste hráli na každém místě s někým jiným? Jak často tam vlastně evropské kapely hrají?

Z niektorých kapiel nám tam padali sánky. Fakt im to dobre šlape a kľudne by mohli chodiť hrávať oni do Európy, ale nemajú na víza a letenky. Je to pre nich trošku drahý výlet. Pôvodne sme mali ísť turné s vynikajúcou kapelou DAIGHILA, ale nakoniec nemohli. Takže skoro vždy to boli iné kapely. Čo nám trošku vadilo, že na koncertoch okrem nás bežne hralo od päť do štrnásť kapiel. To už bol celkom náklad. Scéna je tam rozmanitá a kapiel kopec. A myslím, že tam začína jazdiť stále viac kapiel zo Západu. Súbežne s nami tam išla malajzijské turné česká kapela NEEDFUL THINGS. Strihli sme si spolu zo dva koncerty.

Tak šup. Dej nějaký tipy a něco o těch kapelách.

Väčšina tých kapiel nemala ešte ani nahravky a popravde som kvôli tomu množstvu ani nevedel, ktorá kapela bola ktorá. Viem len, že niektoré boli super, ale väčšinou nemali žiadny merch. Ale môžem od Duana z DAIGHILA pozisťovať, ktoré kapely stoja za to na ich scene. Mal brutal prehľad a stále na mňa vyťahoval nejaké kapely a už mi z toho šla hlava kolem. (smiech) 

To je vlastně další věc. Táhli jste s sebou vinyly, trika nebo něco dalšího?

Mali sme so sebou platne a tričká a v Malajzii nám mala výjsť split kazeta s kapelou FYASCO. Žiaľ, kvôli nedostatku nejakej súčiastky vo výrobe sme sa k nim nedostali ani do konca turné. To bola škoda, keďže kazety si ľudia pýtali najviac. Väčšinu platní sme tak dotiahli naspäť domov. Mali sme zobrať radšej viac borovičky. Nabudúce budeme vedieť.

Předpokládám, že jste se dělili s místními, co říkali na borovičku? Nebyli překvapení, co to pijete? A co vlastně tebe na turné nejvíce překvapilo?

Ochutnali borovičku aj domovinu a celkom ich to zložilo. Nemajú taký silný alkohol. Ale ani ich neprekvapilo, čo to pijeme, ale skôr koľko toho zvládneme. A to sme sa krotili. (smiech) 
Mňa najviac prekvapilo, že skoro vôbec neriešia vegetariánstvo alebo vegánstvo. Zohnať vegánske jedlo bolo celkom ťažké. Tempeh miešali s rybami, tofu s mäsom a do všetkého pridávali vajíčka. V Indonézii všetko vyprážali, najobľubenejšie boli výprážané krídelká na americký spôsob a do všetkých nápojov sypali tony cukru. Moje predstavy o Ázii a zdravej strave a veľkých možnostiach dobrých vecí pre vegetarianov a vegánov sa veru vôbec nenaplnili.

Ani “scéna” to neřešila?

Stretol som jednu vegánku v Singapure. Vraj keď vieš kam ísť, tak to nie je problém. Inak to tam pre nich nebola vôbec dôležitá téma.

Ty jsi profesionální tatér. Co vlastně kéry a kultura kolem nich? Jak to v těchto zemích vypadá?

Boli sme tam za exotov a ľudia sa s nami chceli fotiť aj na ulici. Domáci majú tetovanie, ale asi robené domácimi tatérmi a biednej kvality, málokedy na viditeľných miestach. Akurát v Jakkarte bola partička mladých punx, ktori boli potetovani od hlavy po päty. Vytiahli pred klubom krabicu, kde mali tetovacie nástroje a čupiac na zemi sa tetovali a zapíjali to tým domácim alkoholom.

Nezkoušel jsi někdy tradiční styl? Tedy takové to poklepávání kladívkem “ostré hrábě”.

Neskúšal. Videl som to viackrát niekoho robiť a na to kladivkovanie treba vždy dvoch. Jeden, čo naťahuje kožu a druhý tetuje. Bez skúseného mentora by som sa obával do toho ísť.

Na tetování jste nezaregistrovali žádnou zápornou reakci?

Vôbec nie, práve naopak. Obyvatelia sú tam veľmi úctiví a pohostinní, a ak sa im to aj nepáčilo, nikdy to na sebe nedali poznať. Možno to súvisí s tým, že bielych si tam stále veľmi považujú. Každý sa chcel s nami fotiť a pridávať si nás na FB alebo Instagram. Asi sme im dvíhali spoločenský status alebo čo. Ťažko sa to chápe a občas to bolo až nepríjemné. Asi stačí spomenúť, že obchody sú tam plné zosvetlovačov kože. Svetlejšia je lepšia.

Zajímavý fenomén, zažil jsem ho osobně v Kambodži a pak hlavně v Indii, kde byla každá druhá reklama na tohle téma. Vraťme se ještě k tetování. Jaký typ kérek tedy v Malajsii “frčí”?
Předpokládám, že mnoho lidí, když Vás viděli a zjistili, co děláš, o tom mluvilo.

No popravde sme to s níkým až tak moc neriešili. Viacero ľudí sa pochválilo, že má doma tiež strojček a občas doma tetuje, ale do nejakých hlbších debát sme sa nepúšťali. Mali sme sa ísť pozrieť do jedného štúdia, kde pracoval organizátorov kámoš, ale nakoniec sme to časovo nestíhali. Zaujalo ma však, že u nich sa dosť veľkej popularite teši drevoryt. Veľa ľudí sa tomu venuje a predávajú svoje printy a majú svojich populárnych umelcov. Pár printov som si doviezol aj domov.  

Co tebe vlastně nejvíc baví? Barvy? Abstrakce?Japonsko? Nebo něco úplně jiného? Máš nějaké oblíbené tatéry?

K tetovaniu ma dostala francúzska a belgická avantgardná tetovacia scéna. Bolo to niečo úplne iné, než som videl dovtedy, veľa sa pracovalo s grafikou a dizajny sa často tvorili na počítači. Do toho nastúpilo doteraz veľmi populárne a zároveň často zatracované watercolor tetovanie. Toto boli moje inšpirácie na začiatku, až kým som neobjavil čaro čiernobielych dotworkov a blackworkov. Farby som na čas úplne vypustil a veľmi mi to pomohlo pochopiť, aký dôležitý je kontrast a šikovne vymyslený dizajn.

Teraz postupne pridávam občas farbu na zvyraznenie niektorých detailov, vytvorenie nálady a pod. Takže sa stále hľadám, inšpirujem sa a učím sa a to ma na tom celom baví najviac. Je to podobné ako s hudbou. Skúšaš a vymýšľaš, ako by to bolo najlepšie a zároveň si ovplyvňovaný množstvom muziky, ktorá sa k tebe dostáva a otvára ti nové obzory.
T
akže medzi mojich obľúbencov patria už spomínaní zástupcovia francúzskej a belgickej scény ako Jef, od ktorého mám svoje prvé tetovanie, Xoil, Lea Nahon a ďalší. Takisto sa mi páči veľa umelcov na poľskej scéne, ktorá je momentálne asi najprogresívnejšia v Európe. Sokolowski, Czapiga, Bartosz, Zglenicky, Katarzina Krutak a strašne veľa ďalších. Z Ruska určite Ilja Brezinski, ktorého jednoduché a čisté práce ma hneď uchvátili. Takisto na Slovensku a v Čechách je veľa tatérov, ktorých meno má vo svete váhu. Je to tak, Východná Európa momentálne udáva smer.

A samozrejme moji úplne najobľúbenejši tatéri sú moji kolegovia a kamaráti z Wolf townu. (smiech) 

Vraťme se ke kapele. Máte venku nové LP “Hnev”. Kde jste nahrávali?

Nahrávali sme u chalanov zo štúdia Pulp v Bratislave na Kolibe. Bicie a gitary sme spáchali relatívne rýchlo, potom dohrali vokály a najdlhšie asi trvalo mixovanie a úpravy. Bolo ťažšie zladiť časovo nás a chalanov zo štúdia a šlo to pomalšie. Hlavne sme nechceli nič uponáhľať alebo odfláknuť. Chceli sme, aby pesničky mali na nahrávke tú silu, čo naživo, čo nám bolo občas vyčítané pri predošlej nahrávke. Myslím, že sa nám to podarilo a LP "Hnev" je to najlepšie, čo sme kedy stvorili a za nahrávkou si stojime. Máme tam aj jeden cover od nášho kamaráta menom Dáša Fon Fľaša. Nahrávanie tejto skladby je už teraz legendárne, keďže skladbu naspievali gitarista s bubeníkom a na husle nám hosťovala Evka z kapely ILÚZIA.

Zaujal mě hodně i obal. Proč právě lidští psovodi se psí hlavou? A kdo je autorem?

Obal nám kreslil náš známy Martin Koniar. Dali sme mu nahrávku a nechali mu voľnú ruku a toto z toho vzišlo a všetkým sa to páčilo. Voláme to “pejskové se koušou”. Obaly sme potom tlačili a skladali sami na Stanici Záriečie v Žiline. Takže každý jeden kus prešiel našimi rukami. Teda mojimi nie, lebo ja som si v tej chvíli váľal šunky v Bratislave a chalani to odmakali aj za mňa. Takže česť a sláva patrí im.

Nestihli jsme probrat ještě spoustu věcí, které asi budeme muset nechat někdy na příště. Přeji mnoho koncertů, turné, zážitků… Je ještě něco, k čemu jsme se nedostali a mělo by to zaznít?

Vďaka moc, Ondro. Asi len to, že nasledujte svoje sny, robte to, čo vás baví, investujte do toho mrte peňazí a času a za 15 rokov sa možno dostanete na tour do Malajzie a vydáte LP. A neverte motivačným citátom. (smiech)